Contents:
Arabi, ktorým bol korán zjavený, sa nabudúce majú uberať po priamej ceste viery v jediného Boha a jej zodpovedajúcej etiky a majú pre islam získať celé ľudstvo. Islamská teológia a právny systém boli prepracované hlavne 8. Ústredným teologickým pojmom je jedinosť božia tauhíd , najťažším hriechom a herézou je pridružovať k Bohu iné božstvá alebo objekty náboženskej úcty širk , odpadlíctvo od viery irtidád , úmyselné rozvracanie obce a štátu fitna , cudzoložstvo ziná a krádež nad stanovené minimum. V otázkach jedinosti Boha je normatívny klasický islam striktný. Odmieta dualizmus alebo prvky gnózy, kresťanské učenie o Trojici aj Ježišove synovstvo Božie; uctieva ho iba ako významného proroka, syna panenskej matky Marjam a tvorcu zázrakov.
Nepozná ani inštitúciu cirkvi a kňažstva. Za organizačnú formu pokladá štát. Duchovenstvo predstavujú náboženský vzdelanci ulamá , hlavne vykladači a tvorcovia práva fukahá.
Hlavné vieroučné spory vyvolal v 9. storočí racionalistický teologický prúd mu´tazila. Ortodoxné riešenie presadil v al-Aš´arí, "stredovú" polohu sunnitského islamu teoreticky dotvoril al-Ghazzálí , ktorý zmieril nepružné a rigidné myšlienky ortodoxie s racionalitou a umiernenými postulátmi mystiky.
Oživenie islamskej teológie a právneho myslenia priniesol od konca 19 storočia islamský reformizmus al-Afghání, Abduh, Ridá , na ktorý nadväzujú rôzne prúdy islamského modernizmu a fundamentalizmu. Náboženské právo — Šaría — stelesňuje v štruktúre islamu súhrn Božského poriadku prikázaného ľudstvu, nepremenný morálny Zákon. Charakterizuje islam ešte výraznejšie ako sústava dogmatickej teológie. Moslimský učenci označujú niekedy svoje náboženstvo za jednotu dogmy aqída , práva šaría a kultúry hadára.
Právny systém pritom fakticky zahŕňa aj celú dogmatiku do zákonnej povinnosti viery, prvého z piatich pilierov. Obsahuje celú oblasť vzťahov človeka k Bohu ibádát aj k druhým ľuďom mu´ámalát a prestupuje celý spôsob života. V podrobných rozpracovaniach právnikov sa šaría zároveň stáva vyčerpávajúcou sústavou zákonov a kvalifikáciou vzťahov a činov aj východiskom pre morálnu filozofiu.
Vedný odbor islamského práva usúl al-fiqh sa zaoberá prameňmi práva a metódami, ktorým sa z týchto prameňov odvodzujú právne normy. Pojmom fiqh označujeme znalosť konkrétnych noriem, resp. masu práva získanú z prameňov na základe metód nachádzania a odvodzovania noriem. Fiqh je teda produktom usúl. K prameňom islamského práva je radený Korán , hadíth resp. sunna a iďžmá , podľa školy či autora potom ďalšie pramene ako predchádzajúce zjavené práva, názory resp.
fatwy druhov Prorokových, verejný záujem maslaha a ďalšie.
Patrili sem aj ďalšie postupy ako dočasné využitie staroarabského zvykového práva adát alebo právnych noriem Byzancie či Perzie. Menej známou metódou bola tzv. ameliorácia sitihsán, istisláh — reforma či vylepšenie predošlej právnej normy, ktorej cieľom bolo zaistiť princíp obecného blaha al-maslaha al-´ámma. Obecným metodologickým postupom zahrňujúcim všetky vyššie zmienené postupy bol princíp idžtihád — právo samostatného úsudku a voľnej interpretácie javov s prihliadnutím k základným textom.
Islamské právo je súborom Bohom zjavených pravidiel, ktoré musí zbožný moslim dodržiavať, ak má náležite plniť svoje náboženské povinnosti. Svoju platnosť a legitimitu šaría odvodzuje od svojho božského pôvodu — je manifestáciou vôle Všemohúceho, nezávisí na autorite akéhokoľvek pozemského zákonodarcu alebo jednotlivca. Islamské právo je rovnako ako Korán nestvorené. Ako zvláštny druh sa vydeľuje trestné právo uqúbát , ktoré vypočítava zakázané, resp. nevhodné činy a za prekračovanie zákazov stanovuje systematicky rozpracovaný súbor trestov.
Ľudské skutky sa v v šaríi delia na päť kategórií: povinnosti fard, farída , činy bohumilé mandúb, mustahabb , činy indiferentné mubáh , činy Bohu odporné makrúh , a zakázané harám. V západnom poňatí je právo prejavom vôle zákonodarcu panovník, ľud, volený zástupcovia. Právo je tu závislé na historickom vývoji, meniacich sa potrebách a prianiach spoločnosti a aj morálne a etické normy umiestňované do právneho poriadku podliehajú zmenám etického a morálneho povedomia spoločnosti.
Právo je možné prispôsobovať a meniť podľa vôle zákonodarcu , prípadne ľudu , a rozhodujúce pre tvorbu alebo formulovanie noriem nebude nutne "správnosť", ale v čase zameniteľné predstavy zákonodarcu o tom, čo je správne a hlavne vhodné a výhodné pre spoločnosť. Oproti tomu islamské Božie právo bolo podľa islamskej vierouky dané človeku raz a navždy — spoločnosť sa sama musí prispôsobiť právu, skôr aby vytvárala svoje vlastné zákony ako odpoveď na stále sa meniace problémy bežného života.
Islamská právna teória uznáva, že Božie zjavenie nebolo zoslané v úplne prístupnej, zrozumiteľnej a systematizovanej forme a bolo potrebné vyvinúť úsilie islamských právnikov, aby bol získaný a formulovaný plný rozsah práva na základe ním uznaných prameňov a aby mohlo byť toto právo v praxi použité. Toto úsilie však nesmerovalo k vytvoreniu nových právnych noriem, ale akoby k objaveniu, pochopeniu a formulácii práva, ktoré už existuje! Pojem islamského práva je abstrakcia.
Neexistuje obecné islamské právo. Tento pojem sa inherentne môže dosť výrazne líšiť, podľa toho, či ide o právo sunnitské alebo šiítske, a pokiaľ ide o prevládajúce právo sunnitské, nájdeme rozdielne názory nielen medzi jednotlivými právnymi školami, ale rozdielne názory na riešenie niektorých otázok existujú aj v rámci týchto škôl.
Moslimovia usilujú o to, aby islamské právo upravovalo vzťahy medzi všetkými, ktorí sa hlásia k islamu, bez ohľadu na to, na území akého štátu žijú. Islamské právo ako právo určitej náboženskej skupiny teda vychádza s princípu personality, vzťahuje sa na všetkých moslimov a v celom rozsahu iba na nich. Ak sú islamskej moci podriadení aj nemoslimovia, hlavne kresťania a židia, vzťahujú sa na nich buď zvláštne normy, napr. predpisy upravujúce platenie dane z hlavy džizja alebo dane z pôdy charadž namiesto náboženskej dane zakát záväznej pre moslimov, alebo sú podriadení jurisdikcii vlastných, t.
rabínskych alebo cirkevných tribunálov, hlavne v oblasti súkromného práva.
Úsilie dnešných islamských radikálov plošne zavádzať islamské právo na územnom princípe, s platnosťou pre všetkých obyvateľov tam žijúcich, na miesto obecne platného práva je inovácia ovplyvnená — aj keď to znie paradoxne — právnymi systémami moderného, územne vymedzeného štátu s jednotnou legislatívou pre všetkých občanov, teda v islame koncepciou nepôvodnou, nehistorickou a klasickému islamskému právu cudzou. V sunnitskom islame sa do súčasnosti uchovali štyri právne smery madhaby : hanífovský, málikovský, šáfi´ovský a hanbalovský. Ší´iti majú vlastný právny systém, ktorý je postavený na vlastných textoch prorockej tradície achbár , niekedy sa označuje podľa 6.
V Západnej Európe po rokoch zoznamovania sa s arabskými traktátmi nastalo podľa francúzskeho historika Franca Cardiniho akési presýtenie arabskou kultúrou a začína sa objavovať nechuť k jej ďalšiemu šíreniu. Retrieved April 22, Miroslav Kollár: Matovič je nekompetentný a ja už nechcem byť spolupáchateľom. Kráľ Ondrej II. a Bela III. Keď v roku Rakúsko-Uhorsko začalo vojenské ťaženie, ktorého cieľom bolo vytlačiť Osmanov z Bosny a Hercegoviny.
imáma ako dža´farovský. Rozdieli medzi jednotlivými školami a nejednotnosť názorov vnútri jednotlivých škôl majú pôvod jednak v uplatňovaní slobodného úsudku jednotlivých učencov, ďalej v miestnom zvykovom práve a lokálnych právnych tradíciách a doktrínach , významné sú aj rozdielne metódy práce s právnymi prameňmi, resp. názory na to, čo prameňom práva je, čo nie je a aká je hierarchia týchto prameňov.
Hanífovský madhab prevládal v oblastiach, ktoré boli súčasťou Osmanskej ríše a v Indii , málikovská škola je dominantná v severnej Afrike a saharskej oblasti, Strednej Ázii a na Kaukaze , šáfi´ovský madhab sa ujal hlavne v Egypte a niektorých oblastiach Arabského polostrova , hlavne však v Malajzii , Indonézii a na Filipínach , hanbalovský najprísnejší madhab sa v stredoveku nepresadil, ale bol reinterpretovaný a oživený Ibn Tajmíjom a stal sa inšpiráciou pre legislatívu wahhábovcov na Arabskom polostrove. Nové prístupy k právu priniesol pod tlakom európskeho osvietenstva a kolonializmu až reformizmus v storočí sa rozvinuli rozhorčené diskusie o povahe šaríe, jej miesta v modernej dobe a miere jej reinterpretácie.
Do týchto diskusií sa zapojovali jednak konzervatívnejšie kruhy ulamá, jednak kazatelia a aktivisti fundamentalistických štruktúr, ktorí spravidla požadujú zavedenie "pôvodnej šaríe" aš-šaría al-asíla o to urputnejšie, o čo menej sú kompetentný ju rozvíjať. Pre fundamentalistov ide o základnú požiadavku bez ohľadu na odlišnosti vyplývajúce z teritoriálnych alebo kultúrnych špecifík. Zásadný význam má päť povinností, ktoré moslimské učenie súhrnne označuje za päť stĺpov alebo pilierov náboženstva.
V súlade s tradíciou sa dodnes pokladajú za najpodstatnejšie znaky príslušnosti k islamu [31].
Tvoria ich:. V právnických knihách sa celý okruh ibádát spravidla preberá hneď na počiatku a jednotlivým "pilierovým" povinnostiam sú venované samostatné rozsiahle kapitoly.
sa pozrel na to, ako vyzerá islamská komunita na Najviac moslimov na Slovensku sa stretáva v okolí Bratislavy, Košíc, Nitry či Levíc a Zavrhol ho po tom, ako si prečítal Bibliu a zistil, že mnohé udalosti v Starom Vyznávači islamu (moslimovia) pokladajú svoje náboženstvo za prirodzenú monoteistickú Moslimovia veria, že túto Božiu vôľu zvestovali ľuďom proroci, no až do Podľa slov jedného z lídrov moslimov na Slovensku Mohameda Safwana
Namiesto obsahu viery, ktorý je predmetom teológie, právne kompendiá však rozoberajú spravidla najskôr pojem rituálnej čistoty tahára. Ďalej nasledujú salát, zakát, sawm a hadždž. Navyše sa do tohoto súboru často pripája ešte svätý boj džihád. Termín znamená "svedectvo" alebo "dosvedčenie", v modernej arabčine tiež "vysvedčenie" alebo "certifikát"; vo špecifickom náboženskom význame potom, "vyznanie viery". Islamská šaháda znie: "Ašhadu an lá iláha illá ´lláh wa Muhammadan rasúlu ´lláh" arab. لَاْ إِلٰهَ إِلَّاْ ﷲِ وَ مُحَمَّدٌ رَسُولُ ﷲِ ; slovensky: " Vyznávam, že nie je božstva okrem Boha a Muhammad je posol Boží.
Ak sa chce neveriaci stať moslimom, musí predniesť šahádu , dnes spravidla pred významným islamským činiteľom. Stačí ju však vysloviť v prítomnosti dvoch svedkov a zaobstarať úradný záznam.
Pri tom je samozrejme dôležitá úprimnosť a poctivosť zámeru. Predstavuje hlavnú, každodennú povinnosť moslima. Ako pokorný, čisto bohabojný prejav nemôže byť spájaná so snahou vyprosiť si od Boha čokoľvek iného ako správne vedenie. Prosebnú modlitbu , bližšiu kresťanskému poňatiu, islam označuje termínom du´á. Tá je prejavom čisto súkromným a nie je viazaná žiadnymi predpismi. Záväznú povinnosť voči Bohu predstavuje iba modlitba salát , ktorú je potrebné vykonávať podľa tradície a bez ohľadu na miesto a národnosť veriacich vždy iba v arabčine.
Modlitba je platná iba vtedy, ak sú splnené stanovené podmienky: čistota tela, čistota miesta a odevu, náležité oblečenie, zaujatie správneho modlitebného smeru, znalosť modlitebných časov a zbožné predsavzatia. Inštitúcia povinnej almužny či náboženskej dane určenej na obecne prospešné a dobročinné účely sa v medínskej obci vyvíjala postupne.
Dôraz na záslužnosť dobročinnosti sprevádzal islamské učenie od samotného počiatku.
Almužna sa premenila na daň hneď po Mohamedovej smrti spolu z rozmachom centralizovanej štátnej moci chalifátu. Tradícia pripisuje pravoverným chalífom podrobné fiškálne nariadenia, ktoré právna veda s drobnými rozdielmi podľa jednotlivých právnych škôl kodifikovala.
Podľa klasického práva sa zakát odvádza každoročne z určených druhov majetku, pokiaľ prekračujú stanovenú hranicu. Neskôr zakát splynul so štátnymi daňami a stratil bezprostredný charitatívny zmysel. Aj napriek tomu si zakát vo vedomí širokých vrstiev veriacich moslimov uchoval svoju tvár jedného z pilierov náboženstva. Tridsaťdenný pôst v mesiaci ramadán zaviedol Mohamed v Medíne na jar roku namiesto jednodenného pôstu, ktorý pripomínal starší, židovský vzor. Pôst od jedla a pitia platí len pre dennú dobu.
Povinnosti sú zbavení starí ľudia, chorí, tehotné a dojčiace ženy, tí, ktorí konajú ťažkú fyzickú prácu a ľudia na cestách. Človek sa má počas dňa správať bohabojne a má konať dobro. Súčasťou ramadánu sú nočné rodinné slávnosti.
V súčasných pomeroch je dodržiavanie pôstu všetkými obyvateľmi nemožné vzhľadom na chod hospodárstva a bezpečnosť štátu. Povinnosť vykonať aspoň raz za život púť do Mekky ukladá všetkým dospelým moslimom, mužom i ženám, koránsky príkaz Povinnosť platí pre každého, kto je telesne a duševne zdravý a má potrebné prostriedky na cestu.