Contents:
Delíme sa na skupiny a spolu s inštruktormi smerujeme do rôznych častí jaskyne.
Osobne mám na začiatku problém so správnym pohybom. Lenže v jaskyni to ináč nejde. Prvé plazivky bez problémov prechádzam a obdivujem všetko okolo.
Síce svetlo mojej zapožičanej čelovky mohlo byť silnejšie, ale vidím pred seba. Po otázke inštruktora, kto chce ísť Bahennou chodbou, neváham. Menšia skupina sa vydá v ústrety dobre znejúcemu názvu, ktorý má svoje meno oprávnene. Samé blato, úzka chodba a k tomu ešte lano. Pohyb nikomu z nás nerobí problém a postupným klesaním prichádzame na koniec.
Na konci sa môžeme otočiť a vrátiť späť. Rovnaká chodba je v smere hore úplne iná. Nudiť sa niet kde, každý centimeter jaskyne je zaujímavý.
Väčšinu času sa ide po štyroch, prípadne po bruchu a chrbte. Pre mňa úplne nové pohyby.
Dokiaľ spoločnosť neuzná význam seniorov pre svoje obohatenie, do tej doby nebudú existovať podmienky pre ich kvalitnú a plnohodnotnú starobu. Pokiaľ si Spišská Belá – Strážky Vedúca zariadenia: Mgr. Renáta Charitunová. telefón: + 52 45 email: zos@ web: spisskabela
Sme späť v dóme, prezeráme si bočné časti. Mám so sebou foťák, snažím sa o zachytenie aspoň dokumentačných fotiek. Po dvoch hodinách Sedmičku opúšťame. Pocit po výstupe von je povznášajúci a ťažko sa opisuje.
Treba zažiť. Neoddeliteľnou súčasťou jaskyniarstva je vypranie kombinéz. Práčka by sa po takejto dávke zablateného oblečenia asi porúčala, pranie prebieha v neďalekom potoku. Kombinéza je o chvíľu čistá a my smerujeme späť na základňu. Tentoraz nie po asfaltke, ale lesnou cestou nad chatami. O nej máloktorý účastník tuší, že ide o pozostatok lesnej železničky z Lozorna na Volhovisko.
Kombinézy sa spokojne sušia na plote a práve večeriame. Strava je bezproblémová a chutná, jedlo je aj pre vegetariánov. Po večeri nasleduje blok prednášok o speleológii a netopieroch. Tie si vďaka pánovi Lehotskému a špeciálnemu prístroju na zachytávanie ich prejavov môžeme názorne ukázať. Príjemný prvý deň je za nami. Môže to byť ešte lepšie? Zobúdzam sa do zamračeného rána. Po raňajkách je na programe zaujímavá prednáška pána Halamu o jednolanovej technike. Dozvedeli sme sa všetko možné o uzloch a lanách.
Hneď po skončení máme možnosť praktickej skúšky v teréne. Lenže počasie je proti, chvíľu prší, chvíľu nie. Nakoniec sa dážď umúdri a môžeme vyraziť von. Kúsok od základne je na stromoch pripravené cvičisko. Začíname sa obliekať do sedákov, keď sa spustí silná búrka. Nič to, je sa kde schovať.
Prší silno a husto. Sú aj blesky, jeden udrie pár desiatok metrov na okraji lesa. Onedlho dážď ustane a po necelej hodinke sme späť pri lanách. Rýchlu inštruktáž, ako si obliecť sedák, čo kam zapnúť, odopnúť, kam dať nohu, som, priznám sa, nepochopil. Trpezlivosť inštruktorov a moje skúšanie je odmenené úspechom. Som síce na lane v malej výške, ale ako sa spustím dole? Stále mi nie je jasné prehodenie jumaru za brzdu. Opäť vysvetlenie a už to ide. Trúfnem si na dlhšie lano a vyššiu výšku a spokojne si takto zhora fotím. Lezenie sa mi zapáčilo. Len aké to bude v jaskyni, celý od blata?
S úsmevom sa vraciam na základňu, nielen preto, že sa teším na obed, ale teším sa aj z nadobudnutia nových praktických poznatkov. Po príjemnom obede sa delíme do dvoch skupín. Jedna smer jaskyňa Stará garda, druhá smer Veľké Prepadlé. Dnes by som išiel rád do Prepadlého.
Je mi známejšie a teším sa naň. Spolu s chalanmi z izby, ďalšími účastníkmi a inštruktormi smerujeme po zelenej a modrej značke k jaskyni Veľké Prepadlé. Počas pochodu sa mi prihovorí Tomáš, ktorý prišiel s Jurajom Halamom. Už po prvých vetách je jasné, že si máme čo povedať. Je z Chtelnice, ja z Dobrej Vody. Témy krátkeho a určite nie posledného spoločného rozhovoru sú hradiská, jaskyne, bane, železničky, Ani neviem ako, sme pri vchode do Prepadlého.
Veľké Prepadlé je s dĺžkou m a hĺbkou 70 m jedna z najdlhších jaskýň Borinského krasu a patrí k najdlhším v celých Malých Karpatoch. Prezlečenie do kombinéz a inštruktáž, že liezť budeme, až keď pôjdeme von. A sme dnu. Pár metrov klasickým úzkym priestorom, rebríkom a sme v Hlavnej studni. Impozantný, 16 m hlboký priestor, dáva zabudnúť včerajším úzkym chodbám v Sedmičke. Jaskyňa má aktívny tok Stupavského potoka, ktorý je ale aktuálne odklonený do časti Veľké Prepadlé P V opačnom prípade by nám na hlavy doslova tiekol veľký vodopád.
Prvá časť našej skupiny má možnosť ísť sa pozrieť do koncových častí jaskyne. Opisovať, čo sa po trase dá vidieť, je zbytočné. Treba to zažiť. Krásne sfarbené steny, ostré skaly modelované vodou, pukliny, okruhliaky. Plazivky, širšie chodby, zákruty, stiesnené časti.
Každá časť je iná. Asi od polovice sa pridá vodný tok, prechádzame riečiskom. Pri pohybe sa čakáme, na každom je vidieť radosť z toho, že tu je. Samozrejme, pohyb musí byť opatrný a uvážený, spadnúť do niektorej pukliny neradno. Výrazný hukot vody a moja predstava o tom, ako sa voda, tečúca nám pod nohami, o necelé 3 km objaví na opačnej strane pohoria, v Limbašskej vyvieračke , je fascinujúca. Sme tesne na konci tejto časti jaskyne, ďalej je len sifón. Voda stále hučí a vydávame sa späť.